K O L O V R Á T O K
Kniha  je pred dokončením. Ilustrácie pripravuje Ľubica Švedová.
Povesti a príbehy sú spracované na základe skutočných udalostí.
Vhodná pre čitateľov od 10 rokov.
Táto kniha poteší všetkých čitateľov neuveriteľných príbehov. Texty sú vhodné aj na recitačné súťaže.
Väčšinu povestí a príbehov mi  rozprávali moji rodičia  - Michal Sabolčák a Zuzana rod. Kasardová. Vždy som ich rada počúvala a inšpirovali ma k napísaniu tejto knihy. Je v nich v prevažnej miere zachytená atmosféra vidieka z prvej polovice 20. storočia. Na motívy skutočných príbehov som rozvinula dej, reč postáv a zmenila mená a priezviská. V každej povesti, či príbehu, je ukrytá životná múdrosť našich predkov. Veselé aj vážne, odzrkadľujú generáciu, ktorá nemala mobily, televíziu, internet a napriek tomu žila spokojnejšie a veselšie.

Prikladám zopár zachovaných fotografií tých, ktorí mi príbehy rozprávali. Sú z môjho domáceho archívu. Fotografie v čase ich vzniku boli vzácnosťou.

fotografia približne z roku 1915 - vľavo moja stará mama Zuzana Stašková

fotografia približne z roku 1946

fotografia približne z roku 1964

fotografia približne z roku 1930

fotografia z roku máj 1948 - moji rodičia ako mladomanželia

Ukážka:

Odhalený

             Na gazdovstve bolo vždy dosť práce počas celého roka. Poorať, zasiať, úrodu pozbierať, vymlátiť obilie,  do stodoly povoziť,  pokosiť,  obracať seno, usušiť, uskladniť v stodole, starať sa o dobytok a o dvoch dospievajúcich synov. Ondrej im bol otcom aj matkou súčasne už štyri roky.  Manželka mu zomrela po dlhej chorobe a oporou mu bola jej mama.

             Svokra pomáhala ako mohla, prala, žehlila, varila ale po nociach sa cítil osamelý. Chýbala mu manželka, spriaznená duša, spoločníčka. Po čase Ondrej sa zblížil so ženou  s podobným osudom. Vdova  Helena mala zase dve dospievajúce dievčatá. Po krátkom čase sa začali schádzať po večeroch.

             Noc halila svojim rúškom tajnú lásku dvoch ľudí. Po zotmení sa zakrádal Ondrej k svojej milovanej, trikrát zaklopal na oblôčik a v tajnosti sa dvaja ľudia delili o svoje každodenné radosti aj starosti. Obidvom to vyhovovalo, záležalo im na tom , aby o ich vzťahu nevedeli ich deti ani okolie. Po životných sklamaniach a ranách osudu  naplno sa venovali svojim deťom a prácach na poli, v záhrade aj okolo domu.

              Zotmelo sa a Helena netrpezlivo očakávala svojho milého. Tri tiché kopania na oblôčik.

„Už je tu“, potešila sa. 

Potichúčky otvorila okno a návštevník vkĺzol do jej izby. 

„Meškáš, už som si myslela, že neprídeš“, ozvala sa s jemnou výčitkou v hlase.

„Rysuľa sa poobede otelila, máme pekného býčka, všetci sme sa okolo nej zvŕtali , svokra stále chodila do maštale nepodarilo sa mi skôr odísť. Tak sa už nehnevaj“, udobroval si ju nežným bozkom na čelo.

Chcel pohladiť jej krásne po pás dlhé vlasy ukryté pod červenou kvetovanou kašmírovou  záčepkou. Opatrne vyberal  špendlíky prichytávajúce túto ozdobu vydatých žien a ukladal šatku na operadlo stoličky.

„Dávaj , pozor, aby sa nepokrčila“ , karhala ho pobavená chlapskou  nemotornosťou.

„Škoda ukrývať také krásne vlasy pod šatkou“, pohládzal vlasy zahaľujúce plecia mladej ženy .

„Aj tá šatka je pekná, moja obľúbená, dala som si ju len pre teba, “šepla s úsmevom.

„Naozaj pekná, aj mne sa páči, ale ty sa mi páčiš ešte viac“, presvedčoval ju o úprimnosti svojich slov bozkami.

 Túlili sa k sebe, rozprávali šepotom, čas rýchlo ubiehal, noc sa prehupla do nového dňa.

„Nejako som vysmädol.“

„ V džbáne na stolíku je voda, napi sa,“ odpovedala na jeho otázku.

„ Ale je tu tma ako v rohu, ani ten mesiac nesvieti!“ sťažoval sa tápajúc v tme izby.

„Opatrne, nezobuď dievčatá“, napomínala ho.

„Bác!“ stolička sa prevrátila aj so svojim obsahom.

„ Dávaj pozor!“ chichúňala sa na jeho neobratnosti.

Sotva to dopovedala nasledoval oveľa silnejší  rachot, to stihol prevrátiť stolček, džbán sa rozbil a voda sa rozliala po zemi.

„Tak a teraz rýchlo utekaj, skôr než prídu dievčatá!“ povedala dôrazne.

„Prepáč, nechcel som,“ ospravedlňoval sa previnilo.

„Prepáčené, ale smäd si musíš uhasiť doma, ponáhľaj sa!“

 Hoci sa hnevala , zároveň sa musela aj smiať. Onedlho na izbu už klopali dievčatá.

„Mamka , nič sa vám nestalo? Zobudili sme na riadny buchot a tak sme sa naľakali, či ste neodpadli.“ prihovárali sa jej spoza dverí dcéry. Neraz ju videli unavenú z ťažkej práce aj hlava ju niekedy bolela a občas  si musela od únavy aj poležať. Ich obavy boli opodstatnené.

„Nič sa mi nestalo, nebojte sa, len sa mi hlava zatočila, stratila som rovnováhu, keď som sa chcela vody napiť a prevrátila som stolček“, zobrala vinu na seba, len aby neodhalila svoje tajomstvo.

Obidve dcéry pomáhali pri svetle petrolejky mame upratať a očividne sa  im uľavilo.

Ondrej kráčal domov a bol rád, že sa stihol včas vytratiť nebadane z domu.

Pri odchode sa chvatom obliekal nemohol nájsť  onuce jedna bola pri posteli a druhá pod spadnutou stoličkou, ale nakoniec ich našiel ovinul okolo nôh, obul čižmy, zakýval milej a utekal.

„ Tak rýchlo som sa už dávno neobliekal,“ preblesklo mu hlavou.

Po príchode domov vošiel do kuchyne, vyzul si čižmy, oblečený sa šuchol pod perinu a okamžite zaspal.

Zavčas rána svokra išla do maštale skontrolovať malé teliatko, opatriť statok, vrátila sa do kuchyne a potichu zohrievala vodu na sporáku. Zrak jej padol na spiaceho zaťa. Spokojne spal, len nohy mu trčali spod periny. Odrazu sa hlasno od srdca  rozosmiala.

Čo ju tak rozosmialo? Onuce.  To, čo tak starostlivo strážil, tajné návštevy u svojej milej, odhalili obyčajné onuce. Neboli totiž celkom obyčajné. Jedna áno, ale práve tá druhá rozosmiala svokru. Pri náhlivom odchode si spod prevrátenej stoličky na nohu omotal namiesto onuce krásnu červenú kvetovanú kašmírovú záčepku .